Memoriálová odysea

Už ako chlapec som trávil väčšinu svojho času so psom, poľovným čiernym elegantným sebavedomým a hrdým kokrom. Otec, náruživý poľovník,  neváhal v ktorúkoľvek dennú a nočnú hodinu vždy dohľadať priateľom postrieľanú zver. Samozrejmosťou boli aj jesenné  poľovačky na drobnú zver s malým štvornohým priateľom. Keď som mal osem rokov, bol som sa spolu s rodičmi prvýkrát pozrieť na  Memoriál Mileny Štěrbovej, sviatok poľovných sliedičov. Bol to pre mňa úžasný zážitok, ktorý sa mi hlboko vryl do pamäti a dlhé roky som túžil aktívne sa zúčastniť na ňom ako vodič s vlastným psíkom. Po štyridsiatich rokoch som si konečne chcel svoj detský sen splniť, veľmi som sa tešil a o ničom inom som ani nerozprával. Prišiel rok – memoriálový -, v ktorom sa uskutoční Memoriál Mileny Štěrbovej v Luhačoviciach, v meste s veľkou tradíciou kokrov, v meste, kde sídli významná chovná stanica z Malej Kamennej, z ktorej vzišlo nejedno úspešné a krásne zviera a z ktorej sme aj my mali prvých kokrov a chovná stanica matky nášho Dikúcha.

Čakala nás teda neľahká cesta, cesta za vytúženým cieľom, za sviatkom sviatkov a olympiádou sliedičov....

Z jari sme tvrdo trénovali, v lete voda, sliedenie, dohľadávanie. Vždy najväčším pohrebiskom sú aporty, ktorých je na memoriáli neúrekom. Predĺžené vlečky na dvojnásobok, ťažké dohľadávanie pohodenej zveri po sliedení, na štvorku je potrebná 5-minútová dohľadávka pohodenej kačice v tŕsti po predchádzajúcom namáhavom sliedení v tŕsti. No proste nie je oddychová disciplína. Pred každým vypustením psa je človek nervózny, či chce a či nie. Je to predsa vrchol kariéry a MMŠ je raz za dva roky! Na memoriál to nikto nejde skúšať, ale sa dobre pripraví, lebo aj dokonalý pes vie podľahnúť záľudnosti terénu lesa a polí, čerstvej stope dá prednosť pred umelou. Je to lovec a podľa toho sa aj správa. Pes dobre vie kedy to je naozaj, teda poľovačka a kedy skúšková drina.

Ako vrchol prípravy som sa prihlásil na všestranné skúšky poľovných sliedičov do Veľkého Šenova (CZ), kde posudzovali manželia Kadlecovci - jeden aj druhý úspešný rozhodca a vodič. Skúšky mimoriadne prísne, ťažké a náročné. Bol august, v tieni 30-33´Celzia, no niečo neuveriteľné. V priebehu dopoludnia som na Dicka vylial postupne 4 litre vody, a to nehovorím o chladení sa v potoku a pri vodných disciplínach. Ja sám som mal toho plné zuby. Napriek tomu všade chcel byť, všetko chcel vidieť, zdalo sa, že je nezmar. Nakoniec to ale musel dva dni dospával.

Na skúšky sme boli prihlásení štyria, dvaja prepeličiari, jeden z nich dobre známi svojimi pracovnými psami, Peter Šilhan, jeden špring a ja s malým kokrom. Keďže nás bolo na jednu skupinu, dohodli sme sa, že to za jeden deň stihneme. Dvadsať disciplín s devätnástimi známkami je v českom skúšobnom poriadku pre tieto skúšky. Vylosoval som si číslo 4. Začali sme lesom o ôsmej hodine ráno, potom pole, voda a skončili vlečkami o 19-tej večer. Vyhodnotenie o 22-tej hodine. Tristopäťdesiat kilometrov ráno tam a v noci späť. O piatej ráno za volant a o tretej nadránom vystúpiť. Musel som to tiež dva dni dospávať. Veď aký pán, taký pes a o nás s Dikúchom to platí dvojnásob.

Posudzovanie mimoriadne prísne, ale nanajvýš korektné. Prvú známku „4“ dostal práve Dick z dohľadávky srstnatej v lese, a bola to až 12. známka v poradí všetkých udelených. Pomaly sme bojovali s horúčavou a predierali sa spleťou disciplín a známok so záverečným účtovaním 13x4, 5x3 a 1x2. A výsledok? II. cena, 449 bodov, víťaz skúšok a titul U-všestranný pes. Vďaka tej nešťastnej dvojke nám ušla prvá cena o jeden jediný bod, ale napriek tomu sme vyhrali. Bol som mimoriadne šťastný a unavený zároveň. Boli to naše najťažšie a najkrajšie skúšky. Krásne skúšky, krásne prostredie, srdečná atmosféra. Všetci vodiči sme boli ako mušketieri. Jeden za všetkých, všetci za jedného. Bolo to fantastické! Nikdy som sa s takou súdržnosťou nestretol a asi ani nestretnem. Všetci sme si držali palce spoločne, bolo jedno kto zvíťazí, len dôjsť po toľkej drine do úspešného konca. Absolvovali sme všetci.

V rámci tréningu dohľadávky a prípadného overenia si Dicka ako hlásiča som ho prihlásil začiatkom septembra na dve farbiarske skúšky v jednom víkende. Dick je rodený hlásič a na memoriáli by to bolo pekných pár bodov naviac. Malo to ale jeden háčik: praxou bol Dick „pokazený“. Starú stopu sledoval predo mnou na vzdialenosť 100-200 metrov podľa terénu a čakal na mňa. Z ležoviska by pravdepodobne nedošiel na koniec a musel by som disciplínu dokončiť ako vodič, samozrejme, so známkou o stupeň nižšou. V praxi je táto jeho vlastnosť nenahraditeľná, len tomu doladiť skúšobný poriadok, ktorý pokrivkáva za praxou.

Nastúpili sme na skúšky, na preverovanú stopu. Zahlásil som sa ako hlásič. Nasadím psa na stopu, po ležovisko bezchybne, je to jeho obľúbená a silná disciplína. Na ležovisku ho vypustím a on nádherne pokračuje ďalej a asi po 200 m sa zastaví a obzrie sa za mnou. Bol asi 50 m od zhasnutého srnca, no nemal dobrý vietor, tak o ňom nevedel. Podľa skúšobného poriadku stojím na ležovisku a nemôžem sa ani pohnúť, ani nič naznačiť. Dick pozerá na mňa s výrazom, čo tam stojíš, tadiaľto, nasleduj ma. Keďže ja nič, stačilo by aspoň meter, tak sa vracia pre mňa. Späť na farbiarsky remeň a dokončiť. Známka 3. Druhý deň som to už ani neskúšal a prešiel som skúšky štandardným spôsobom s jednou trojkou.

Prihlásil som sa teda so svojím psíkom  na XXIV. ročník MMŠ. S päťročným Dickom, ktorý už 11-krát úspešne absolvoval  skúšky, z toho  6x v I. cene, s tromi titulmi CACT, titulom U-všestranný pes, so 4-násobným víťazom skúšok, s dobre pripraveným a vyzretým, s diablom v čiernom - anglickým kokeršpanielom.

 Na memoriáli sa zúčastnilo dvadsať špičkových psov a vodcov z  nominovaných dvadsiatich ôsmich, zaradených podľa súčtu bodov dosiahnutých na predošlých skúškach a podľa kľúča plemien. Psi vyzretí, čo už niečo dokázali, psi v najlepších rokoch a kondícii, psi, čo sa dlhý čas pripravovali v rámci tréningu a praxe. Psi, ktorí na to majú....Z týchto psíkov dokončili štyria! Áno, dobre čítate, štyria. Jeden v II. cene a traja v III. cene bez udelenia akéhokoľvek titulu, čo asi história memoriálu nepamätá. V prvý deň ich vypadlo neuveriteľných dvanásť! Pohrebiskom bola práca na pofarbenej stope a naháňanie. Myslím, že Milena Štěrbová sa obracala v hrobe.

My sme memoriál začali výkonom na vode. Samé štvorky, rozhodcovia ohodnotili prácu Dikúcha ako najlepšiu prácu vo vode, hoci sa tieto disciplíny odohrávali v trstine vo vode a pes musel celý čas plávať, čo bolo pre kokra mimoriadne náročné. Ďalšou disciplínou boli vlečky. Rozhodca natiahol vlečku za horizont, kde som ja, ostatní rozhodcovia a ani koróna nemohli nič vidieť. Vypustím psíka a on sa krásne riadi stopou. Zmizne. Tá nekonečná chvíľa napätia. Zrazu v diaľke počujem hlásiť, je to dosť ďaleko, ledva to počuť, áno, áno, je to tuším môj pes, hovorím si, zase sa v ňom prebudila vrodená vlastnosť hlásiča. Nemalo zmysel dávať žiaden povel, lebo okrem okolostojacich rozhodcov, ktorí by mi akurát znížili známku, by to pes aj tak nepočul. Je koniec, hovorím si. Už sa mi to raz stalo a musel som isť až ku psíkovi. Zhodou okolností posudzoval vtedy túto disciplínu ten istý rozhodca ako teraz na MMŠ. Vtedy som podal protest, pretože podľa môjho názoru zajac, ktorého mal pes priniesť, nespĺňal parametre súťaže. Keďže sa ukázalo, že môj protest bol oprávnený, pokračoval som v súťaži ďalej...

 Nezostalo mi nič iné iba čakať, ako sa to skončí. Pozerám na hodinky, pri nasadení na stopu bola 37. minúta a teraz je 40-ta. Zrazu vidím v diaľke na horizonte malú čiernu guľku, ktorá sa ku mne  pomaly približuje. „Nesie ho!?“ - nádherný pocit vodcu po tom predošlom strese. Krásne ho odovzdá, aplauz od koróny - a vtedy to prišlo. Rozhodca idúc z kopca, bez toho, aby videl zajaca, ktorého môj pes priniesol, vyhlásil, že pes je načínač. Evidentne bol v kolégiu rozhodcov dominantný a čo povedal, platilo. Načo sú potom traja? Už počas skúšania telefonoval svojim kolegom, ktorí stáli pri mne, tí mi však nechceli  nič prezradiť. „Má na ňom nohu a trhá ho“, povedali neskôr. Robil si rozhodca ťahajúci vlečku alibi? Spolu s hlavným rozhodcom, ktorý iba pokrčil plecami, boli štyria. Bolo mi jasné, že protest vyhrať nemôžem. Dodnes to ľutujem a bude ma to dlho mrzieť, že som ho nepodal. Trojici rozhodcov posudzujúcich vlečku som na druhý deň povedal, že „potopili“ vynikajúceho psa. Dozvedel som sa, že som nebol sám. (Dva týždne pred MMŠ sme vyhrali všestranné už spomínané skúšky v Čechách s popisom „vynikajíci pracovní pes“.) Okrem spomínaného rozhodcu, ktorý sa rozhorčil, ostatní dvaja nereagovali. Prečo sa ťahajú vlečky tam, kde ich nikto nevidí, prečo nejdú dvaja z troch rozhodcov na koniec, prečo nemôže koróna vidieť ,ako pes pracuje na konci stopy....?

Zajac bol krásne vytrhaný na jednom mieste, bez stopy zuba, drápu, ale aj bez kvapky krvi, pes prišiel bez jedného chlpu v papuli. Zajko vyzeral ako zodraný od ťahania na vlečke  alebo ako by ho trhala ľudská ruka.

Pes je predsa šelma, ak chce načať, začne od vnútorností, tak ako to robia jeho predchodcovia v prírode, odnesie ho, alebo zahrabe a príde, ako by tam nič nebolo. On však zajka krásne aportuje a bezchybne odovzdá! Nevie iba rozprávať. Škoda.

Tak neslávne sme skončili dlho vysnívaný memoriál, na ktorý sa chodilo súťažiť, pozerať, posedieť s ľuďmi, zabaviť sa, naberať skúsenosti. Chodili aj chovatelia, ktorí nie sú poľovníkmi a uprednostňujú skôr výstavy, nenominovaní rozhodcovia, s ktorými som sa stretával na iných skúškach. Aj ja som si práve tu našiel dobrého priateľa a mnoho iných, s ktorými sa vždy rád stretnem. Vodiči, ktorí neuspeli, zotrvali až do konca, lebo memoriál bol sviatok sviatkov a olympiáda sliedičov.... Hovorím bol, lebo už nie je. Toho roku sa nesúťažilo, bol to boj o prežitie, boj  nevľúdny, plný napätia a čohosi, čo viselo vo vzduchu a nedá sa opísať slovami.  Okrem aktérov som tam skoro nikoho nestretol. Ani ten, čo vypadol až na poslednej disciplíne, nedočkal konca.

Flintu do žita som nehodil, nie je to moja nátura a pokračoval Memoriálom Františka Hebedu 16.-17. októbra v Hornej Bělej v okrese Plzeň. Bol to už XXVII. ročník memoriálu, ktorý nie je určený špeciálne sliedičom, ale jazvečíkom a teriérom a aj podľa ich skúšobného poriadku sa skúša a podľa neho sú prispôsobené jednotlivé disciplíny. Prvý deň sú v podstate farbiarske skúšky malých plemien a druhý deň sú farbiarske skúšky duričov s pridaním disciplín naháňanie a postupovanie namiesto posliedky.

Vylosovali sme si číslo 2 z ôsmich, čo bolo celkom dobré a išli na disciplíny. Najprv do poľa, kde sú klasické. Sliedenie, stopa živej zveri, hlasitosť.. Všetky sme absolvovali so známkou 4 a nasadili vysokú latku, najmä z hlasitosti na stope, kde Dick krásne hlasito sledoval stopu, o ktorej vedel len on sám. Nevypichol zajaca, ale šiel po staršej stope srnčej zveri. Takáto práca na stope sa už dnes v podstate nevidí. Je málo psov, čo sledujú a hlásia studenú stopu. Z poľa sme dosiahli plný počet bodov a jasné vedenie v súťaži.

Poobede nasledovali: postupovanie a pofarbená stopa, kde sme si hodne verili, lebo Dick nikdy nemal horšiu známku ako 3. Čo ale čert nechcel: 2x zišiel zo stopy, a nebol sám. Les bol totiž krížom krážom popretkávaný čerstvými „voňavými“ stopami. Bohužiaľ prvá dvojka v Dikovej kariére z pofarbenej stopy. Len známka dva. Smola. Bol som smutný a nahnevaný na seba, že som to skôr nezbadal, že som ho nezastavil, hoci. Druhý deň ráno všeobecne obávaná disciplína „vyhľadanie a správanie sa pri ulovenej zveri“. Diviak sa ponechá v teréne na vzdialenosť cca 100 m, vypustí sa pes, ktorý ho má zahlásiť, alebo sa vrátiť pre pána ako oznamovač, ale v žiadnom prípade nemôže zver opustiť, lebo nevyhovie. Náruživý a poľovný Dick tu nemôže sklamať: známka 4 za vyhľadanie +3 body za hlasitosť.

Nebyť nešťastnej dvojky, memoriál vyhráme v prvej cene c titulom CACIT a CAC. Takto sme skončili v druhej cene s počtom bodov 281, čo bolo viac ako víťaz. Nuž, to je psí život...

Celý memoriál sme absolvovali v pohode, v príjemnej rodinnej atmosfére. Pri záverečnom ceremoniáli prišiel za mnou riaditeľ skúšok priamo medzi vodičov, podal mi ruku zo slovami: „pozdravujte Slovensko a  naďalej šírte dobré meno slovenskej kynológie“. Strašne ma to dojalo. Bol to úžasný zážitok stretnúť sa s takými úprimnými ľuďmi.

No a aby toho nebolo málo, tak týždeň na to 23.-24. októbra nás čakal už XIV. ročník Memoriálu Josefa Venhodu. Memoriál pre stavače a malé plemená, kde sa jednotlivé disciplíny skúšali podľa skúšobného poriadku zúčastnených plemien. Náš lós sa rovnal číslu 24, ale v skupine č. 4. Prvá disciplína. Dohľadávka pernatej a prvý pes koker. Hodnotenie 0. Nenašiel do 10-tej minúty. Druhý pes koker. Známka 0. Nenašiel do 10-tej minúty. Dobre to začalo, hovorím si. Prišli sme na rad my s Dikúchom. Zohol som sa k nemu a šepkám mu do ucha apóóórt s ráznym a hlasitým HĽADAJ, spojeným s natiahnutou rukou predpokladaným smerom.

Dick pochopil, že ide do tuhého, rozbehol sa, zdvihol nos a bolo mi jasné, že ho má. Prišiel, uchopil a odovzdal. Za 40 sekúnd bol späť. Nádhera, veľký potlesk a známka 4. Takto sme sa prebojovávali spletitým radom disciplín s nekompromisnými povelmi.

Zapamätajte si! Pes pred disciplínou vždy musí vedieť ,čo ide robiť, čo sa od neho očakáva. Tam niet úniku a ani kompromisov. Tu sa získavajú víťazstvá, tituly a prvé ceny. Prišli sme vyhrať a nie zúčastniť sa. Tento krát sme uspeli. I. cena, zopakovaný titul U-všestranný pes, 470 bodov, najlepší les, titul CACT a celkovo 3. miesto zo sliedičov a retrieverov v konkurencii 24 psov.

Treba podotknúť, že skúšobné poriadky a posudzovanie je u bratov Čechov podstatne náročnejšie ako na Slovensku, majú viac posudzovaných disciplín a oveľa prísnejších rozhodcov. Jedno zaváhanie, jeden čo aj nepatrný zvukový alebo zrakový povel a už je známka dole. Kto to nikdy neskúsil, nevie. Treba získať veľké sebaovládanie sa, mať dokonalý výcvik, povahovo výborného „memoriálového“ psa, a samozrejme trochu šťastia na dosiahnutie vrcholnej méty...

Tak sa skončil náš memoriálový rok absolvovaním troch memoriálov cca za pol druha mesiaca. Či úspešne alebo nie, nechám na čitateľa. Ale náš „Mont Everest“ ostal nepokorený......

Prajem Vám všetkým v novom roku veľa úspechov osobných a aj psích, veľa šťastia na skúškach a výstavách, pevné nervy so svojimi psími vyvolenými, aby robili presne to, čo od nich očakávate - a je jedno, koľko majú skúšok, titulov a memoriálov: hlavne, aby nerobili hanbu nášmu elegantnému, sebavedomému a hrdému plemenu - anglickému kokrovi....