Ďalšie moje a Dikinkové skúškové pokračovanie,

tento krát sme sa vybrali na Klubové CACT-ové skúšky lesné a farbiarske, ktoré sa konali 1.a 2 júla na strelnici v Novej Hutke pri Košiciach a hostiteľom, ako sme neskôr zistili hostiteľom s veľkým „H“, bol náš predseda klubu Marián Novák.

Medzi tým sme s Dikom zvládli SVMP v prvej cene, lebo Dik konečne pochopil, že od mačky sa nevzďaľuje hoci je aj v klietke.

Pred rozprávaním by som sa týmto chcel poďakovať p. Radovskému, hlavnému rozhodcovi predošlých skúšok SVMP, kde Diky neobstál práve pri disciplíne na škodnú. Prečo práve jemu? Jedného pekného dňa asi pol druha mesiaca po skúškach v Trnave mi zavolal, či neprídem do Piešťan, že má mačku v klietke, či nechcem skúsiť ako bude pes reagovať, že by pomohol pri jeho výcviku. Ja som súhlasil, sadol do auta a už sme šli. Dali sme klietku do porastu, pustili psa a on ihneď vytrvalo zúril, ako by ju chcel roztrhať. Po 15-tich minútach dorážania, sme ju premiestnili a zase to isté. Nechcel tomu veriť, že je to ten istý pes.

Takýchto ľudí, tak zanietených, obetavých pre kynológiu a so srdcom pomôcť si musí človek v dnešnom svete vážiť.

Poďme pekne po poriadku.

Odhodlaný, plný očakávania sme teda nastupovali na naše ďalšie skúšky. Prišli sme už deň vopred, aby sme sa aklimatizovali, pokecali a psychicky pripravili.

Ráno nástup, losovanie, losovanie farby. Žreb č.2, farba č.7. prihlásených bolo šestnásť psíkov ale jeden nenastúpil. Rozdelili sa do dvoch skupín a my sme šli na posliedku a farbu. Na rad sme sa dostali až okolo jednej hodiny popoludnie. Viete si predstaviť, aký bol Dikúch nervózny keď bol v lese a musel od deviatej do jednej čakať na svoj výkon. Na nástupe som zahlásil psa na farbe ako hlásiča, chcel som získať 5 bodov navyše oproti konkurencii a tajne som poškuľoval po titule CACT. Na moje prekvapenie všetci prítomní a aj náš predseda boli evidentne zaskočení a prekvapení zároveň ale nadšení s plnou spokojnosťou súťaživého ducha. To tu ešte nebolo. Priniesli sme neočakávane rozruch.

Prvou našou disciplínou bola posliedka. Pravdu povediac som sa obával, lebo týždeň pred skúškami som to asi s cvičením a strieľaním prehnal a Dikovi sa puška evidentne znepáčila. Rozhodcovi Ing. D. Olejáovi sme sa zahlásili, musím povedať rozhodcovi nekompromisnému, s plnou vážnosťou skúšok tohto kalibru. Rozhodca na pravom mieste. Uvoľnil som Dika, povel k nohe, zastať, jemný povel rukou stoj, podišiel som dvadsať metrov, jemný povel k nohe, pes pomalým krok prišiel sadol si a následne povel daun za pomoci posunku, pes učebnicovo leží, podídem ďalších dvadsať metrov výstrel, pes ani okom nemihol.  Z úst rozhodcu excelentne a známka 4. Prvá známka 4. Bol som nesmierne nadšený. Dik pochopil, čo od neho očakávam. Šli sme na farbu. Daun, farbiarsky obojok, obhliadka nástrelu a povel stopa. S rozhodcom som bol dohodnutý, že miesto ležoviska mi povie, aby som mohol vypustiť psa na samostatnú prácu. Pes zaľahol do remeňa a stopoval bezchybne. Šiel dosť pod vetrom, čo len svedčilo o tom, že má výborný nos. Ani som sa nesnažil sledovať farbu na zemi, lebo človek buď psovi verí a ak nie nech tam ani nechodí. Tak sme postupovali stopovali až zrazu som zbadal srnca asi na 150-200m. Otočil som sa k rozhodcovi, že čo? a on nech psa vypustím. Čo sa ale nestalo, psa som strhol, potom som mu uvoľnil obojok, čo ho evidentne rozhádzalo, a myslel, že sme skončili, lebo obyčajne umele stopy pri tréningu nemajú na konci srnca. Pes ostal stáť a ja som mu dal povel stopa. Tak sa pobral, a keď videl po 100 metroch, že nekráčam za nim, nevedel čo sa deje a ostal stať, čakal ma. Takto sme na seba pozerali a bolo mi jasné, že musím k nemu podísť. Podišiel som 5 krokov, dal mu povel stopa a on sa pobral ďalej až došiel k srncovi, ochytanému od ľudského pachu, vyvrhnutému, no proste neprirodzenému. A teraz tá veľká chvíľa napätia. Pes ňuchá z jednej strany, z druhej strany, istí, olizuje krv a zrazu sa napriami. Ja iskra v oku lebo už bolo jasné, že má overené a začne hlásiť. Po vytrvalom 5 minútovom hlásení sme podišli k srncovi a rozhodcovia sa šli poradiť čo s nami. Dostávame zálomok od rozhodcu, polovica patrí úspešnému psovi na to prosím nikdy nezabudnite, a nie len na skúškach, je to úcta k zvery a poďakovanie úspešnému psovi!, Známka 3 a hlásič. Opustil som ležovisko. Nekompromisný a spravodlivý rozhodca.

Ďalšie disciplíny boli štandardné s ktorými Dik nemá problémy. Pri sliedení vyskočila srna, ktorú nevidel a po navedení na stopu krásne odbehol, zahlásil a po piatich minútach sa vráti. Ešte jedna skúška nervov bolo odloženie. A zase veríte psovi? Ja áno takže bez uviazania, je to dosť risk, lebo poslednou disciplínou môžete vyletieť ako na vysokej škole. Risk je zisk a titul CACT čakal na nás. Odložím psa s výrazným daaauun, zostaň, miesto! Dikovi čítam z očí, ten môj pán isto nesranduje a myslí to úplne vážne, nesmiem ani brvou pohnúť lebo bude zle. Veru ani nepohol po piatich minútach som ho našiel presne tak isto ako som ho zanechal. Dlhá, dlhá chvála ako už dnes po niekoľký krát.

Prišiel čas rátania výsledkov a hlavný rozhodca p. Mituch mal plné ruky práce. Nevedel som ako na tom stojíme, ale myslel som si, že celkom dobre. Veľmi silnou konkurenciou v kokršpanieloch bol pre nás pes Yety Made in Austria, p. Petrovského, ktorý tiež urputne bojoval o titul. My sme ale mali výhodu, že Dik bol mladší a pri rovnosti bodov by sme vyhrali, na koniec sme ju nepotrebovali.

Záverečný nástup a vyhodnotenie. Dik samé „4“ až na stopu. Potom som si vyčítal, že keby som to nechal tak, úspešne dohľadáme za „4“. Takto mojim riskom sme nezískali 5 bodov, ale 5 stratili ktoré nám mohli chýbať, lebo konkurencia bola silná.

Na šťastie nič nechýbalo, jasne sme vyhrali CACT a aj celé skúšky. Moja radosť nemala konca kraja, a vyhratý pohár som večer naplnil až po okraj šampanským.

Krásny deň, slnečný a úspešný bol za nami. Bol som spokojný a unavený zároveň. Večer sa prehupol do ďalšieho dňa pri cimbálke, zážitkoch a rozprávaniach psích a poľovníckych zároveň, tak ako to už býva v dobrej partii s príjemnými ľuďmi.