Naše prvé spoločné skúšky

Nadišiel čas preveriť aj inú stránku ako krásu nášho Dikúcha a mňa hi hi hi... Naše klubové skúšky vlôh stále nebolo jasné kedy a kde a či vôbec tento rok budú, a ja som už bol netrpezlivý tak som mrkol na internet a našiel som skúšky vlôh malých plemien a stavačov v PZ Podolie, nelenil som, zavolal a dohodol sa, že sa zúčastníme.

Prišiel deň „D“ 29.4.2006 a naše, Dikové ako aj moje prvé skúšky hoci som poľovníkom 27 rokov. Bola to výsada môjho otca.

Ráno vstanem o 5tej, leje ako z krhly. Vravieva sa, že poľovník nepozná zlé počasie ale len zlé oblečenie, takže ideme na to. Sadol som do Berlinga a už fičíme po diaľnici smerom na Trenčín, odbočím na Vrbové a keďže sme mali s Dikom ešte hodinu času, a asi 10 km do cieľa, nuž idem ho prebehnúť, aby bol pokojnejší. Odbočil som z hlavnej na pevnú poľnú asfaltovú cestu, na ktorú ústila poľná, kde som sa chcel na konci otočiť. Hovorím si, však sa to otočí, napriek tomu, že tam bolo blatko. Proste skrat. Vošiel som prednými kolesami na poľnú cestu a vtedy to začalo, ostal som visieť. Po lese chodím (šoférujem) od 10tich rokov a takáto blbosť. Kto to zažil tak vie, nervózny, zúrivý zároveň som sa chcel vyhrabať. Pod kolesá som dal rohožky, na prednom sedadle vodiča som pohybom dopredu a dozadu autu pomáhal ja, na spolujazdcovom Diky. Dopredu dozadu...., nejde, tak von, pes cez moje sedadlo za mnou, dal som pod kolesá slamu, zase dnu, pes na spolujazdcove sedadlo ja na šoférove, dopredu dozadu..., a takto asi 30 minúť, položiť pod kolesá zakolísať.... Viete si predstaviť ako to auto asi vyzeralo, stále lialo a všade bahno, a ja stále zúrivejší a zúrivejší. Nakoniec nám z neba spadol bežecký nadšenec, ktorý trénoval po asfaltke a ten ma trochu potlačil. Hurá sme vonku, a ide sa ďalej. Tým to ale nekončí...

Prídem na miesto, pes vybehne z auta, poohliadne sa, do nosa mu cvengne zajac a poďme ho, stopa živej zvere ako vyšitá. Po 5tich minútach mu radšej idem naproti, kým ma niekto nezvozí. Chcem prejsť cez lávku potôčika, a čo sa nestalo? Samozrejme tušíte, šmykol som sa a do pol pása som ostal mokrý a špinavý. Fajn začiatok, nie? Tak som sa komplet prezliekol.

Skúšky začínajú. Nástup, rodokmene, veterinárne, tetovania, losovanie, všetko čo k tomu patrí. Máme číslo 8, a to sme v malých plemenách tretí. Prvá disciplína ODVAHA a hneď kameň úrazu.

Stáli sme nastúpený v rade štyri jazvečíky a my s Dikom, klietka pred nami asi 30 metrov. Prvý šiel jazvečík, našiel klietku, zakliesnil si do nej zuby, „3“ dlho ju hľadal. Druhý jazvečík prevracal klietku za stáleho vrčania, „4“, a boli sme na rade my. Diky nezamieril na klietku, ale prebehol okolo nej z ľavej strany, vietor bol tiež zľava. Nič nenavetril, môj povel „späť“ Dik zamieril na druhú stranu a zavetril mačku, zaštekal, obišiel ju z druhej strany, štekol, pozrel na mňa a keďže ja nič myslel si, že to je OK a môže si ísť sliediť ďalej. Dal som mu príkaz hlás a on zotrval a hlásil. Výsledok známka „1“.

Po predchádzajúcih psoch samozrejme oprávnená. Ale s poznámkou, koker nie je dávič ako jazvečík, a psy pred ním šklbali a prevracali klietku, ta známka z tohto pohľadu bola opodstatnená, aj keď som sa hneval, lebo by bolo treba brať do úvahy rozdiel pováh a štandardov plemien a evidentne táto disciplína je stavaná pre norníkov.

Mesiac vopred:“ Táto disciplína je známa a nechcel som nič nechať na náhodu, tak som zobral kamoša, mačku a milého Dikynka. Klietku sme umiestnili do porastu, pustím psa na sliedenie, mačka mu udrie do nosa a bez problémov Dik hlásil a dorážal a musím uznať, že oveľa viac ako na skúškach. video. Jasná „4“ nie, tak s týmto konštatovaním a konzultáciami som šiel na skúšky.“

Nič sa nedalo robiť, za vytrvalého dažďa sme šli ďalej na sliedenie, nos, hlásenie, stopu živej zvery, vodenie na remeni, stopu vodiča.

Dikúch krásne reagoval na píšťalku, lietal zo strany na stranu, počúval na privolanie ako hodinky, bol zjavne vo svojej koži, až som bol zaskočený, asi si chcel polepšiť tú mačku. Naďabil a hlásil nejakú rozmočenú srnčiu stopu, ale evidentne nie čerstvú, odbehol asi 100-200m. Bolo to len za známku „3“, poznám jeho prácu nebol som s týmto hodnotením spokojný, lebo naozaj musím na neho čakať 5-10 minút ak odbehne po čerstvej stope.

Výsledok skúšok Odvaha 1, stopa živej zvery 3, ostatné 4. súčet 189bodov a len III. Cena kvôli odvahe. posudkový list.

Bol som z III ceny smutný, zmoknutý a unavený zároveň, ale rozhodnutý ísť na reparát.

Blížila sa ďalšia sobota, a ja poučený z mačky, nebudem riskovať, nie? V piatok po obede vezmem psa, na dvor medzi hrajúcich sa chlapcov futbal a susedom čo pílil drevo. Zavriem mačku do bedničky na ovocie a len tak mimochodom bez povelu pustím Dika. Zavetril mačku a ako jazvečík začal do nej dorážať, nechal som ho takto dorážať asi pol hodinu, chcel som ho uviazať na vodítko a ani sa nechcel dať, točil sa okolo bedničky a stále dorážal. Tak som ju otvoril, mačka zdrhla a on za ňou ako besný, vôbec som ho nepoznával. Asi si vstúpil si do svedomia, odkukal od jazvečíkov, takže zajtra ideme na to. Jasná „4“.

Sobota ráno, vstávam o 5tej, idem prebehnúť Dikúcha, raňajkujem, sadám do auta a idem na miesto skúšok PZ Vaniga pred Piešťanmi. Bol som tam druhý. Chcel som vojsť do miestnej chaty, kde sa úradovalo a v predsieni Dik spustí zbesilé dorážanie. Ja som si ani nevšimol, že tam je prichystaná mačka v klietke. Takže nechtiac sme si „odvahu“ ráno zopakovali.

Nástup, rodokmene, veterinárne, ..... Máme číslo 3, a to sme v malých plemenách druhý. Sadáme do áut a ideme asi dva kilometre do revíru.

Prvá disciplína Odvaha. Mačka je tento krát umiestnená v kríkoch pri ceste, čo som sa potešil, lebo pri sliedení musí pes ma ňu naďabiť a je prírodnejšie ako na lúke za chatou. Prvý pes, jazvečík, mačku nenájde, je vodičom navedený a nejaví o ňu záujem. Odvaha „0“. Ideme my s Dikúchom, zahlásime sa rozhodcom a dostávam pokyn na vypustenie psa. Dikovy velím revír, a on celý nadržaný odbieha na pole s oziminou, zase píšťalka, zmena smeru na kríky. Dik niečo zavetrí, zaujme bojové postavenie, lebo nevie čo tam je, a zašteká. Po troch šteknutiach, pozrie na mňa, ja samozrejme nič, lebo by mal vytrvalo minútu dorážať, obehne klietku z druhej strany, dva krát štekne, pohľad na mňa, ja zase nič. Otočí sa zadkom ku mne, urobí si veľkú potrebu, oňucháva psie pachy okolo klietky a keďže ja nič tak mieni odbehnúť. Ani si neviete predstaviť ako som zúril. Zaznel povel „Späť“,“ Hlás“. A výsledok? Pes nejaví záujem o škodnú. Horko ťažko „1“. Rozhodcovia mali úplnú pravdu.

Sliedenie. Tento krát sme prvý, lebo jazvečík pred nami na povel sliedenie sa zobral späť ku klietke za mačkou asi 300m a nereagoval na nič. Vodca musel ísť po neho. Preto aby sme nezdržiavali čas, pustím psa ja, a Dikúch spoľahlivo doprava, píšťalka doľava..., rozhodcom sa to evidentne páči. Po chvíli sa zasekne a začne oňuchávať a poštekávať. Typoval som staršiu stopu, písknem a pes reaguje, takže domnienka bola správna. Ideme ďalej asi 30 minút bez zvera. Dostávam povel na výstrel. Vystrelím, Dik spozornie, povel na privolanie, presne podľa foršriftu, a Dik klasika, dobehne na 5 metrov, a z jeho očí čítam: „Načo ma voláš, ja mám robotu, musím sliediť“, keďže viem, že na tie tri metre by som musel zvýšiť hlas, písknem s ukázaním smeru sliedenia, Dik ochotne odbieha. Rozhodca po chvíli ukončí sliedenie a zatiaľ bez vyhodnotenia, lebo sa nestretol so zverou, ale s tým nech ideme za ďalším psom a ak vybehne zver nech ho bez váhania vypustím.

Jazvečík sliedi, my ideme v jeho stope asi 30 metrov za ním, až zrazu zatiaľ celkom pokojnému Dikovi, idúcemu pri nohe, sa niečo nezdá. Po troch krokoch vybehne zajac, a to tam presliedil jazvečík, vypúšťam Dika. Keďže ho poznám, tak, aby už nevidel zajaca v poraste a musel isť po stope, aby som nemusel na neho dlho čakať. Bol som si istý, že takto odbehne len 500-600 metrov a ma píšťalku sa vráti. Dik vyrazí, chytí stopu a po 300 metroch zmizne za horizontom. Rozhodca sa na štekanie otočí, pribehne ku mne aby vedel vyhodnotiť disciplínu „stopa živej zvery“. Dikúch vytrvalo a spoľahlivo hlási, porast je v týchto miestach vysoký asi pol metra a fúka relatívne silný vietor. Ešte ho chvíľu počujem. Keď som ho už nepočul, 2x písknem a netrpezlivo čakám, pozriem na hodinky. Máme ešte dosť času, bolo je asi len 5 minút. Netrpezlivo a v napätí sledujem horizont. Zrazu ten nádherný a radostný pohľad kokrieho pána, keď zbadá na horizonte svojho miláčika ako tryskom beží späť a vy vidíte len veľké uši raz hore a raz dole, hore a dole....

Pribehne, sadne si šťastný a spokojný. Veľké, ale veľké chválenie. Je to úžasný pocit a najmä na skúškach, prajem vám ho všetkým čo ste tento príbeh dočítali až sem, prajem vám ho veľa a veľa krát, a nie len na skúškach. Bol som strašne spokojný a hrdý na svojho, nášho Dikúcha. Na mačku som si ani nespomenul. A zrazu šok. Verdikt známka „3“ za stopu živej zvery. Moja otázka, že prečo? Odpoveď, lebo sa skoro vrátil. Hovorím, pekná blbosť, presne takto to chcem od svojho psa. A tak je to aj v skúšobnom poriadku.

Bol som celkom rád s priebehom skúšok, a aj s prácou Dikúcha. Výsledok presne ten istý ako pred týždňom 189bodov, III. Cena. posudkový list.

Ale ešte mám par poznámok. Jedného odbehnutého jazvečíka, vodič po 20 minútach šiel hľadať a vrátil sa s min asi po hodine. Dostal „4“, iný jazvečík na stopu vodiča nereagoval a keď ho rozhodcovia pritiahli až na pol cesty k pánovi, prišiel k nemu až keď pískol. Ďalší vodič jazvečíka prišiel so psom na vodítku do ruky, spletenom z červenej a modrej farby priemeru aspoň na Bernardína, a nie cez plece, ako sa sluší a partí. Skúšky nakoniec spravili v I cene, jeden aj druhý a tuším aj tretí.

Ukončil by som toto moje rozprávanie konštatovaním, že buďte hrdý na svojho psa, ak robí presne to čo chcete, a skúškový pohľad je niekedy ako krasokorčuľovanie.

S Dikúchom nás nič neodradilo a sme rozhodnutý, mačku spraviť za „4“ a SVMP v I. Cene.

Snáď si ešte nájdem čas a pribudnú aj iné pekné rozprávania, lebo ich je isto veľa, a čaká nás ešte veľa skúšok a súťaží. Mojím cieľom je uspieť na memoriáli M. Štěrbovej a mať aj titul CACT.

V sobotu sme absolvovali už druhé úspešné skúšky a v nedeľu splnené podmienky JCH SR.

Dick Wilden zo Zámockého parku je 3xCAJC, 3xV1, 1xV2, BOB a druhé miesto v FCI VIII. Keby nebola chovnosť obmedzená klubovou bonitáciou najskôr v 15-tom mesiaci veku psíka, tak je chovným psom, a to všetko len týždeň po jeho, Dikúchovích jednoročných narodeninách.

Pevne verím, že v týchto úspechoch budeme pokračovať a Dikúch sa stane všestranným, krásnym a pracovným psom.