Ako sa to vlastne začalo
Čo? No kokria
láska. Keď som mal asi 6-7 rokov, a to už bolo dávno, otec, vášnivý
poľovník v mestskom byte, hľadal všestranného poľovného psa.
A našiel “malého
psa s veľkým poľovným srdcom” – kokeršpaniela – spoločenského,
elegantného, sebavedomého a hrdého priateľa, neúnavného a vášnivého lovca
s iskrivými očkami.
Náš prvý koker
bol na svete čierny - Don z Bôrika (Daky).
Po ňom prišli Nany
a Porgy z Malé Kamenné
legendárny Porgy z Malé Kamenné
po Porgy von Pointerbach

od známej veľkej chovateľky
p. Boženy Antonovičovej, ktorá celý svoj život zasvätila tomuto úžasnému a
krásmenu plemenu, a bola pri zrode našich prvých výstavných
úspechov.
Naša láska ku
kokrom vyústila až k chovnej stanici „z Olváru“ a odchovaných pár
kokrov.
Ja ako chalanisko
som si kúpil Boxera, potom Veľkého Čierneho Bradáča, prišla vysoká škola,
Bratislava, rodina a ostal som bez psa v priamom dennom kontakte.
Roky plynuli a nič sa nemenilo, až jedného
dňa dcéra chcela psíka, nelenil som, chopil sa príležitosti a jedného pekného
sobotného rána sme sadli do auta a šli.
Kam? Do Malé
Kamenné, kde nás Zdenek Antonovič nasmeroval do Ilavy. Odišli sme
s malým čiernym diablom - Dikúchom od Jany Lančaričovej, u ktorej
som po rokoch zase uzrel nádherné kokrie šteniatka a tak znovu začal psí
život.
Aký úspešný
posúďte sami.
Rád by som
spomenul Petra Studeníka dušou a telom „kokra“, ktorý má veľkú zásluhu
na mojich výstavných úspechoch, nie len že sa stará o úpravu psov, ale
je aj zdrojom cenných rád a skúseností z výstavných kruhov,
nehovoriac o tom, že náš Joshko pochádza práve z jeho chovu
a dnes je už dvojnásobný Interchampión.
Z dlhého
zoznamu známych a kamarátov, ktorých si vážim, s ktorými sa vždy
rád stretnem a od ktorých čerpám skúsenosti, mi nedá nenapísať ešte
aspoň jedno meno úspešného chovateľa a zanietenca pracovných kokrov, Martina
Petráňa.
|