Ako sa to vlastne začalo

Čo? No kokria láska. Keď som mal asi 6-7 rokov, a to už bolo dávno, otec,  vášnivý poľovník v mestskom byte, hľadal všestranného poľovného psa.

A našiel “malého psa s veľkým poľovným srdcom” – kokeršpaniela – spoločenského, elegantného, sebavedomého a hrdého priateľa, neúnavného a vášnivého lovca s iskrivými očkami.

Náš prvý koker bol na svete čierny - Don z Bôrika (Daky).

    Po ňom prišli Nany a Porgy z Malé Kamenné

legendárny Porgy z Malé Kamenné

po Porgy von Pointerbach

od známej veľkej chovateľky p. Boženy Antonovičovej, ktorá celý svoj život zasvätila tomuto úžasnému a krásmenu plemenu, a  bola pri zrode našich prvých výstavných úspechov.                                                                                                                                                 

Naša láska ku kokrom vyústila až k chovnej stanici „z Olváru“ a odchovaných pár kokrov.

Ja ako chalanisko som si kúpil Boxera, potom Veľkého Čierneho Bradáča, prišla vysoká škola, Bratislava, rodina a ostal som bez psa v priamom dennom kontakte. Roky plynuli a nič sa      nemenilo, až jedného dňa dcéra chcela psíka,  nelenil som, chopil sa príležitosti a jedného pekného sobotného rána sme sadli do auta a šli.

Kam? Do Malé Kamenné, kde nás  Zdenek Antonovič nasmeroval do Ilavy. Odišli sme s malým čiernym diablom - Dikúchom od Jany Lančaričovej, u ktorej som po rokoch zase uzrel nádherné kokrie šteniatka a tak znovu začal psí život.

Aký úspešný posúďte sami.

Rád by som spomenul Petra Studeníka dušou a telom „kokra“, ktorý má veľkú zásluhu na mojich výstavných úspechoch, nie len že sa stará o úpravu psov, ale je aj zdrojom cenných rád a skúseností z výstavných kruhov, nehovoriac o tom, že náš Joshko pochádza práve z jeho chovu a dnes je už dvojnásobný Interchampión.

Z dlhého zoznamu známych a kamarátov, ktorých si vážim, s ktorými sa vždy rád stretnem a od ktorých  čerpám skúsenosti, mi nedá nenapísať ešte aspoň jedno meno úspešného chovateľa a zanietenca pracovných kokrov, Martina Petráňa.